Felician_Z

    Počul som jeden príbeh ..

Bola nedeľa večer, niekoľko minút pre polnocou.

    V nemocnici, na pôrodnom oddelení ležala žena. Žila v očakávaní dieťaťa. Jej rodina taktiež čakala ..

Trpela, i radovala sa. Jej stará mama sa doma modlila. Prosila o pomoc pre svoju vnučku.

    Žena porodila dieťa niekoľko minút pred polnocou. V rodine nastala neskutočná radosť. „Narodilo sa nám prvé vnúča. Narodil sa nám prvý vnuk.“ Na dlhé roky bol aj vnukom jediným. Niektorí z rodiny na druhý deň netrafili ani do práce od toľkej radosti.

V noci, po správe o narodení pravnuka si stará mama kľakla k posteli ku krížu. Ďakovala Bohu. Ďakovala za šťastný pôrod. Ďakovala za radosť, akej sa rodine dožičilo. Potom zaspala.

Počas noci sa jej niečo zdalo. Spala? Bdela? .. nik nevedel .. len ona .. a nik jej neveril ..

Na druhý deň povedala vnučke toto.

    „Videla som na nebi kríž. Bol tam. Akoby visel. Zjavil sa mi. Kto vie, čo len chcel ten kríž povedať.“

Nik jej slová nebral vážne. „Pán Boh vie, čo sa babe prisnilo. Zadriemala, zaspala, prebudila sa, uvidela na stene kríž. Veď už má svoje roky. Bola unavená, niečo sa jej len snívalo.“

Prešli roky. Veľa rokov. Vyše 20 od smrti babky. A vnučka si spomenula na slová starkej.

    „Videla som na nebi kríž. Bol tam. Akoby visel. Zjavil sa mi.“

Spomenula si na ne v deň, kedy jej syn oznámil, že má túžbu stať sa kňazom.

    „Bolo to ozaj znamenie? Myslela som si, že sa babe dačo sníva. Veď už mala roky, bola aj unavená ..“ keď to rozpovedala svojmu synovi ..ostal bez slov ..

f.