Felician_Z

Pre mňa ale majú oba sviatky aj iný význam. Práve v tomto období sa stretávam s ľuďmi, s ktorým som počas roka v kontakte jedine cez „maile“ a icq. Sú to ľudia, s ktorými som prežil už takmer všetko. Prvé, či skôr tie neskoršie lásky, úspechy i pohromy počas štúdií, oslavy. Skrátka veľmi veľa.

Základ, ktorý nás spája a ktorý nás dal „dokopy“ je hvezdáreň. Hviezdy, mesiac, slnko, trochu vedy, no hlavne tá krása a pohoda. Rána, kedy človiečik vyjde spod spacáka, pretrie oči, povie si, že aj dnes platí základné pravidlo – „ ........ (názov miesta, kde sa nachádza „naša“ hvezdáreň), to je miesto, kde platí boj proti hygiene“, uvarí si kávu „nakopávačku“, vytiahne sa na slnko a zapáli cigaru .. tak tento pocit by som odporučil každému aspoň raz v živote.

            I tohtoročná príprava na Veľkú Noc sa niesla, v mojom prípade, s prípravou na Veľkú cestu planét (po minulom roku mnou označovanou i ako „Krížovú cestu astronómov“). Veď sa mal konať jubilejný, piaty ročník. Napriek tomu, že sme na to úplne zabudli, naplnili sa naše očakávania a zažili sme opäť jeden z neopakovateľných dní. Takéto nezažívame často.

 

 

 

A teraz niečo k priebehu.

 

    Zelený štvrtok. Počasie, ktoré sa ani náhodu nehodí na nejakú túru. A už vôbec nie na takú dvanásť hodinovú. Jedna sms ale mení moju zlú náladu – „ideme, počasie nehrá rolu“. Paráda!

    Veľký piatok. Sedem hodín ráno. Zastávka. „Bratislavčan“ a chalan s divným nickom, spolu so slečnou, ktorú som ešte nikdy nevidel = juniori. Čakajú. Dorazím ja, „direktor“ i „pražák“. Niekto nám chýba. Nová „direktorka“, ako skoro vždy, načas, no posledná. Stojíme a čakáme. Čakáme a kecáme. Autobus nikde. Spomienka na odvoz v podobe známeho, ktorý nás pred pár rokmi viezol na začiatok túry zostala len spomienkou. Nikde poblíž, v dosahu do pár kilometrov, nie je. Našťastie bus prichádza (mešká len 7 minút, na Slovensko ešte celkom dobré). Banda siedmych ľudí s vakmi, návlekmi na nohách, v nepremokavých bundách a termoskou nastupuje a je stredobodom osadenstva autobusu.

    Cesta prebieha klasicky. Štamperlík „loveckého čaju“ (tvárme sa, že to nie je reklama J ) zahreje a zlepšuje náladu. Konečná autobusu a obrovská dilema. Obnovíme tradíciu? Jasne! Tradície sa musia obnovovať (minulý rok sme pre nedostatok času museli miestnu atrakciu vynechať). Smerom k vrchu teda prechádzame cez miestne potraviny. Už z diaľky sa zabávame na tabuľke, ktorá sa až neskutočne podobá na nápis náhrobnej dosky. Konštatujeme, že pravdepodobne dopísali len názov „potraviny“ a bolo to. Zaujímavé.

Postupujeme smerom nahor. Tradičná zastávka pri tabuľke, ktorá nám oznamuje, že začína vojenské pásmo. Náš „senior house“ (direktor a direktorka) začína zaostávať. Cesta je akási suchá, a celkom prijateľná. Kde sú tie časy, keď sme sa už na začiatku borili v snehu. No, príroda je nevyspytateľná. Ako sme pred chvíľou ospevovali lístie, teraz na neho nadávame. Šmýka sa na ňom o dosť viac ako na snehu. Na kopci (prevýšenie isto cez 150m na úseku asi 100m) konštatujeme, že na budúce musíme brať „mačky“ – alebo, ako som podotkol, aspoň kočky, aby sme mali inšpiráciu a cieľ.    

Začína sa objavovať sneh. Konečne. Malé osvieženie v podobe výťažkov z citrusových plodov dodáva sily a zahrieva. Čaká nás najťažší úsek. Mierne stúpanie a na jeho konci obrovská skala, na ktorej sme sa už neraz parádne šmykli z vrchu dole. Jediné, čo kazí celú atmosféru je „grupovanie“ – terén si to však vyžaduje. „Senior house“ úplne vzadu, pred nimi „pražák“, juniori, na čele ja a „blavák“. Blížime sa k prvému cieľu. Obrovský kameň, zvaný Sninský. Dole v meste teplo, i keď dážď, ľudia chodia v bundách. A hore? Fujavica, kopce snehu – aj 1,5m, zamrznuté stromy pokryté námrazou, a v strede toho všetkého, tak krásneho, MY! Nemyslím si, že by som to mal komentovať. Veď sa to ani nedá. To musí človek zažiť. Krásny výhľad na krajinu (niekedy vidieť i Tatry) nám počasie neponúka. Viditeľnosť je na 5 metrov. J Toto som ešte nezažil. Ale je to úchvatné.

    Krátka prestávka – nie je to „snídaní v trávě“ – skôr „snídaní v mraze“. Utiahnutí v „priesmyku“ medzi kameňmi a stromami skladáme plnú poľnú a venujeme sa jedlu. Na túto chvíľu väčšina čakala. Vedieme popritom samozrejme konštruktívne rozhovory, napríklad o „kultúre tanca“, „degradovateľnosti predmetov - odpadkov, či „pelíšku“ ... (ale to už neprezradím).

Po polhodinke, už značne primrznutí, vstávame a začíname baliť. Viditeľnosť je konečne lepšia. Vidieť aj na 10 metrov. Kolóna sa hýbe. Horšie je, že nevie kam. Červená sa nám zrazu stratila. No čo už, ideme ju hľadať, hádam sa nestratíme. Po chvíli ju nachádzame a pokračujeme. Vyzerá to asi takto. Jeden prešľapáva vpredu, za ním, s odstupom asi 15-20m idú ďalší v jeho stopách a čakajú na pokyn – „červená – ideme!“

Takto sme prešli druhý úsek. Cca po dvoch hodinách sme dorazili na miesto, kde nás mal čakať oravský Amigo. Nečakal. Tradičná procedúra – posilnenie teplým čajom, dúškom trochu iného čaju (s vyšším obsahom alkoholu) a samozrejme jedlom.

Zápis do vrcholovej knihy, fotografie a „konštruktívne“ rozhovory o zostupe do doliny. Strečkovanie pri mape, kedy sa snažil každý nájsť tú najsprávnejšiu cestu. A ako to býva zvykom, aj tak sme ju nenašli (možno o rok   ).

Zostup bol „parádny“, prebáranie do snehu – aj po pás, krok za krokom. Ak by sa na nás díval niekto zhora, asi by sa dobre zabával na našich jemných a nesmelých pohyboch. No ani tie nepomohli. A tak, ako každý rok, ideme na zadok, či brucho. Terén to síce nie veľmi dovoľuje, ale, čo by sme neurobili pre zábavu. Vpreeeeed! A šlo to. Jediná ujma – roztrhaný pršiplášť, ktorý kamarát použil ako klzák – chcel zafrajerovať J.

Ako náhle sme sa dostali do doliny, čakalo na nás ďalšie prekvapenie. Nič iné, ako dážď. A tak sme pokračovali dažďom, opäť hľadajúc tú správnu cestičku na „koľajku“. Vyplašili sme, aj keď naozaj nechtiac, niekoľko sŕn a videli množstvo diviačích stôp.

Mapa nepomáhala. Cestičiek, na ktoré sme narazili bolo veľa, no na mape len tri.

Nakoniec sme uvideli „žiaru trblietajúcej sa koľajky“ a radosti nebolo konca kraja.

Takto sme nastúpili na posledný, najmenej náročný úsek. O 35 minút sme už sedeli na hvezdárni a čakali na juniorov a „senior house“. Keď došli juniori, správne sa skonštatovalo, že 3po je najšikovnejší (a kto ho pozná, zapochybuje). Veď ako jediný dnes nebude musieť zohrievať spacák sám. Nevadí.

 

Na hvezdárni nás privítala čerstvo uvarená kapustnica. Mňáááám (aj keď niektorí sme si na ňu počkali až do polnoci – Veľký piatok nepustí)!

 

    A večerné posedenie pri krbe – kto nezažije naozaj neuverí. Príhody a pikošky, život i sny, práca i škola. Úvahy o lete - letná expedícia, spomienky na tú poslednú (hádam jednu z najlepších v mojom živote ..),  to nás dokázalo naplniť. A máme opäť na čo spomínať. V lete na jar. V jari na leto. A tak dokola.

 

.................. – jedno z najkrajších a najúžasnejších miest, aké poznám!!! (a ak neveríte, pridajte sa k nám)