Felician_Z

„6x6 je 36. Chápeš? Je to jednoduché .. vieš ako som na to došiel?“

.....

„6x6 je 36. Chápeš? Je to jednoduché .. vieš ako som na to došiel?“

.....

„6x6 je 36. Chápeš? Je to jednoduché .. vieš ako som na to došiel? Tak chápeš?“

.....

„6x6 je 36. Chápeš? Je to jednoduché .. vieš ako som na to došiel? Skús mi to zopakovať.“

.....

„6x6 je 36. Chápeš? Je to jednoduché .. vieš ako som na to došiel? Nebav sa!“

.....

„6x6 je 36. Chápeš? Je to jednoduché .. vieš ako som na to došiel? Počuješ ma? Chceš priniesť zajtra zo školy opäť guľu?“

.....

„6x6 je 36. Chápeš? Je to jednoduché .. vieš ako som na to došiel? Nechaj tú myšku.“

.....

„6x6 je 36. Chápeš? Je to jednoduché .. vieš ako som na to došiel? Už mám toho dosť! Otoč sa ku mne!“

.....

„6x6 je 36. Chápeš? Je to jednoduché .. vieš ako som na to došiel? Počuješ???“

.....

„6x6 je 36. Chápeš? Je to jednoduché .. vieš ako som na to došiel? Nežer mi nervy!“

„Poď. Poď. Pridaj. Ešte jedno kolo. Ešte trochu. Poď. Už bude cieľ. Joooooo. Vyhral som.“

Bum. Tresk. Letela šleha. Až sa skoro stôl zlomil.

Aáááááu. Dočerta, čo som to urobil.

.................................

Skončilo to zlomeným prstom.

.................................

Viete na čej strane? Otec alebo syn? Syn alebo otec?

Láska rodičov je neskutočná.

Včera som mal rozhovor s ujom.

„Čaw.“

„Čaw.“

„Čo si robil?“

„Ale, pricvakol som si prst do dverí v aute.“

„ A to si jak? Keď si zatváral dvere?

„Veď mu povedz pravdu. Neklam. To ti Števo (môj bratranec, ujov syn) urobil.“

„Čo?“

„Joj, veď to je jedno.“

....po niekoľkých hodinách ....

"Vysvetľoval som mu matematiku. Nepočúval ma. Chápeš, ja sa tam trápim, doučujem ho a on sa otočí k počítaču a hrá si hru. Také nervy som chytil, keď som mu to už asi 10x opakoval, že som udrel rukou o stôl. Trafil som tak dobre, že som si zlomil prst. Ale veď vieš, Števovi by som nevrazil. Chlapcom hej, ale jemu nie."

Aj takúto podobu má otcovská láska.

Otec, ale aj matka, často obaja sa neraz obetujú za svojich synov, za svoje dcéry. Obetujeme sa aj my za nich? Sme im napomoci? Ctíme si ich?

Prednedávnom som čítal blog od jedného pubertiaka. Sťažoval sa, hoci má už šestnásť rokov, že mu rodičia rozkazujú, že sa mu starajú do života, že sa oňho zaujímajú, že mu rozkazujú. Že ho obmedzujú. Často to však takto vnímame len my. Neverím, že by chcel otec, matka, skrátka niekto z rodičov svojmu dieťaťu niečo zlého, vedome.

My, deti, to však chápeme inak. Alebo by sa dalo povedať aj, nechápeme.

f.