Dnes je zvláštny deň.
Ráno bolo super, prebudil som sa bez kohúta (ako all volajú môj budík), nekotkodákal ako po iné dni, ale poctivo som ho vopred vypol. Aspoň raz.
Potom došli baby a zložili si veci, prezliekli sa (mali štátnice, ako sa len na ne tešili).
Zapol som si počítač, napísal sestre sms, keďže maturovala a pustil sa do blog-u.sk. Prepísal som jednu „báseň“, ktorú neviem, koľko ľudí čítalo, ale keďže som mal aspoň jednu reakciu, viem, že to nebolo zbytočné.
Potom, no, potom to bolo už horšie.
Predpoludním sa mali moji spolužiaci dozvedieť, kto z nich má ešte akú takú šancu postúpiť v štúdiu ďalej, do posledného ročníka alebo aspoň opakovať ročník. Výsledky testu ich „očarili“. Toľko sklamania a beznádeje som dlho nevidel.
A to ešte nebolo všetko.
Došli baby zo štátnic, že sa niečo deje. Že na katedre je nervozita na krájanie, že tam pobehujú ako s prestrelenou nohou. Šiel som s nimi, že sa pozriem na štátnice, na kamarátov a kamarátky, no pocit, ktorý sa vo mne zrazu objavil mi nedovolil nič iné, len sa zbaliť a rýchlo odcupitať preč – všetci tam len sedeli, boli smutní, desili si najbližšej budúcnosti.
Tak som došiel k sebe, kde ma čakala správa, aby som došiel za bývalou priateľkou. Aj ona je jednou z tých šťastných, ktorá má problémy so školou. No, ale čo už poradíš. V tomto prípade asi nič. Som úplne bezmocný.
Vrátil som sa na izbu, ľahol si a uvažoval, čo sa dá robiť. Ako pomôžem – skúsenosťami, či konexiami.
V poslednej dobe, asi rok, som sa zaplietol do veľmi veľa konfliktov, z ktorých som vyšiel ak víťaz, ako ten, ktorý stál na správnej strane. No bolo niekoľko takých, ktoré skončili hrozne. Hrozne všeobecne, a hrozne pre mňa. A dokonca, aj najbližší ľudia, keď som padol, ešte po mne aj skočili. Má teda zmysel obetovať sa? Má zmysel pomáhať a nasadzovať kožu na trh, ak za Vás by ju nik nedal?
Z týchto myšlienok ma vytrhol mobil. Pozriem – kamarát, čo mal dnes skúšku. Hneď ako sa ozve, viem, že ďalšia „super“ správa. Letí zo školy. On, ba i jeho cca desať spolužiakov. No, čo mu poviete? Slova útechy nepomáhajú.
Znovu len tak ležím, počúvam rozhovory ľudí v mojej izbe. Zaspávam. Je to ho na mňa veľa. Zobúdza ma spolubývajúci – „Máš návštevu.“ „Kto? Nech ide dnu.“ Vošla kamarátka, slzy v očiach, na tvári, tichučký hlások. Kúsok tela, kúsok duše, malá-veľká troska. Ani ona neurobila skúšku. Už po šiesty krát. Musí odísť. .........
V týchto okamihoch som sa cítil veľmi divne. Nepociťoval som ani kúsoček radosti z toho, že ja mám skoro všetky skúšky. Mal by som sa radovať, no, ja sa cítim dosť previnilo. Ako vyvrheľ. Naozaj veľmi zvláštny pocit.
A takto som mal večer zaspávať. Bez pocitu radosti, so strachom o ľudí, ktorých mám rád. Ktorý nevidia svoju budúcnosť ružovo.
Jedno, čo by ma ale zaujímalo, či by aj oni mysleli na mňa, ak by som bol ja v podobnej situácii (Bože, ďakujem, že nie som).
(napísané včera v noci)
Komentáre
...